Preskočiť na obsah 
Dôvodom predloženia návrhu Zákona o upomínacom konaní zákonodarcovi bola v zmysle dôvodovej správy potreba urýchlenia konania o veľkom množstve podávaných návrhov na vydanie platobných rozkazov zameraných na uspokojovanie peňažných pohľadávok žalobcov. Zo spôsobov zakotvenia procesného postupu súdu a sporových strán možno prijať záver, že okrem iných špecifických znakov, má byť signifikantným znakom upomínacieho konania práve jeho rýchlosť.
Ústavný súd SR sa však Nálezom zo dňa 08.10.2024, sp. zn.: II. ÚS 185/2024-55, musel vysporiadať s otázkou, či práve procesná aktivita strany, ktorá by v prípade upomínacieho konania mala byť vítaná už kvôli samotnej podstate tohto konania, môže byť v konečnom dôsledku na jej ťarchu.
Sťažovateľka sa najskôr návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným Okresnému súdu Banská Bystrica proti žalovanému domáhala zaplatenia peňažnej pohľadávky. Okresný súd Banská Bystrica na podklade tohto návrhu vydal platobný rozkaz, proti ktorému však žalovaný podal odpor. Ešte predtým, než bol odpor sťažovateľke formálne doručený na vyjadrenie, sa k nemu sťažovateľka iniciatívne vyjadrila písomným podaním zo dňa 05.05.2023 v ktorom zároveň uviedla, že na podanej žalobe trvá a navrhla znenie záverečného meritórneho rozhodnutia. Dňa 20.06.2023 bol sťažovateľke zaslaný odpor žalovaného spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila a navrhla pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku.
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 08.08.2023 súd rozhodol, že sťažovateľke vracia časť zaplateného súdneho poplatku, pričom v odôvodnení uviedol, že výzva na vyjadrenie k odporu bola sťažovateľke doručená 04.07.2023, avšak až do dňa vydania uznesenia sťažovateľka na predmetnú výzvu súdu nereagovala.S ohľadom na to došlo v súlade s ust. § 14 ods. 2 Zákona o upomínacom konaní k zastaveniu konania.
Ústavný súd SR konštatoval, že interpretácia § 14 ods. 1 Zákona o upomínacom konaní, v zmysle ktorej sa na návrh na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku podaný žalobcom pred doručením výzvy súdu na jeho podanie neprihliada, je v rozpore s účelom právnej úpravy upomínacieho konania a predstavuje nedôvodnú sudcovskú tvorbu práva a odmietnutie práva žalobcu na prístup k súdu. Sťažovateľka, sledujúc účel upomínacieho konania, t. j. jeho urýchlenie, využila svoje procesné oprávnenie a svojím podaním reagovala na doručenie odporu žalovaným súdu bez toho, aby počkala na doručenie výzvy súdu na vyjadrenie sa k odporu, pričom za tento svoj iniciatívny prístup bola zo strany okresného súdu v konečnom dôsledku sankcionovaná v podobe odopretia práva na prístup k súdu.
Podľa Ústavného súdu SR bolo v tomto prípade namieste zohľadniť účel Zákona o upomínacom konaní a vyvarovať sa striktnému formalizmu pri posudzovaní podania sťažovateľky, pretože práve interpretácia ust. § 14 ods. 1 a 2 Zákona o upomínacom konaní poskytnutá Okresným súdom Banská Bystrica za popísanej špecifickej situácie vyústila vo svojich dôsledkoch k odmietnutiu práva sťažovateľky na prístup k súdu. Všeobecný súd mal sťažovateľke aktívnym spôsobom a efektívne zabezpečiť základné právo na súdnu ochranu v aspekte prístupu k súdu, pretože je to pozitívnym záväzkom štátu. Interpretácia ustanovení Zákona o upomínacom konaní mala byť limitovaná teleologicky, a to v rámci mantinelov daných ústavnými princípmi.
K uvedenému si v tomto prípade odporúčame prečítať aj celú argumentáciu sťažovateľky, samotného Okresného súdu Banská Bystrica a právny názor Ústavného súdu SR k jednotlivým argumentom.
